Bez zdĺhavého úvodu, poďme rovno na to! Perzská kuchyňa, 2. diel!
Tradičná kuchyňa
Spoznávať tradičnú kuchyňu vie byť niekedy veľmi ťažké.
Takú situáciu sme zažili v Turecku. V menu boli názvy, ktoré nám nič nehovorili, čašníci zasa nehovorili po anglicky, nedostupný internet a my medzi tým.
V Iráne sme to ale vyriešili podľa mňa veľmi fičúrsky.
Za prvé, priateľ kúpil najnovšie resp. posledné vydanie
Lonely Planet Irán. Nájdete tu časť o jedle a reštauráciách s krátkym popisom, ktoré stojí za to navštíviť. V krajine, kde sa
ťažko orientuje a máte naozaj milión možností, je to neskutočný pomocník.
Táto kniha vám pomôže ale aj pri presúvaní sa z bodu A do bodu B,
tiež s ubytovaním a s mnohými ďalším vecami.
No a potom, keď vyriešite, kde sa chcete najesť,
musíte vyriešiť aj to, čo si vlastne objednať. My sme túto neznámu riešili tak,
že sme si kúpili malú kuchárku perzskej kuchyne v angličtine. Potom sme si
podľa názvu v menu, našli recept v knihe, pozreli ako to vyzerá
a čo recept orientačne obsahuje... a na základe toho sme si objednali.
Je to jednoduchšie a rýchlejšie ako pýtať sa čašníka.
No a čo sme ochutnali? Samozrejme, a bohužiaľ,
nedalo sa všetko... ale tu je zopár tipov.
Perzská praženica. Perzskú praženicu sme prvý krát
ochutnali asi 4 dni po príchode do Iránu. Objednali sme si ju v tradičnej
čajovni v Teheráne a odvtedy sa stala mojim najobľúbenejším raňajkovým
jedlom v Iráne. A čo to tá perzská praženica vlastne je? Samozrejme
recepty sa rôzna, každý ju pripravuje po svojom, ale základom sú vajíčka
a rajčinový pretlak. Mňa táto kombinácia nikdy doteraz nenapadla
a pritom je to tak vynikajúce a jednoduché!!! Praženica sa zvykne
servírovať/pripravovať v kovových miskách aké môžete vidieť na foto.
Perzská praženica |
Fesenjan. Hneď druhým najobľúbenejším jedlom v Iráne
bol fesenjan. Základom je kuracie mäso
a omáčka z granátového jablka a vlašských orechov. Famózna
kombinácia. Ja som si k tomuto jedlu objednávala jogurt, ktorý svojou
sviežosťou krásne odľahčil hutnosť orechov.
Fesenjan |
Mirza ghasemi |
Khoresh-e gheimeh je hádam najpodávanejšie jedlo
v reštaurácii. Ponúka ho naozaj každá reštaurácia. Základom je hovädzie
alebo jahňacie mäso a lúpaný žltý hrach, z ktorého sa uvarí hustá
polievka – „stew“. Na záver sa porcia posype hranolkami. Podáva sa
s ryžou.
Koresh-e geimeh |
Koresh-e gormeh sabzi |
Kashk o bademjun. Recept na toto jedlo môže mať
množstvo variácií. Základom je ale vždy baklažán a „kashk“, čo je .... hmmm,
zjednodušene povedané typ mliečneho výrobku. Ak vás zaujíma o čo ide,
Wikipedia to má celkom slušne vysvetlené – link TU. Ďalej môže
obsahovať bylinky či vlašské orechy. Naša verzia mala veľmi hustú, takmer až
roztierateľnú konzistenciu.
Samozrejme, tradičných perzských jedál je ďaleko viac, no
nie všetky sa nám podarilo ochutnať či "zaznamenať". Navyše, tým, že sme boli v Iráne mimo
turistickej sezóny, často sa nám stávalo, že väčšinu jedál z menu
nevarili.
V každom prípade, táto tradičná kuchyňa ma príjemne prekvapila jednoduchosťou a dostupnosťou surovín aj u nás.
Základom je veľakrát baklažán, strukoviny či rajčiny.... bylinky, hoc aj tie
exotickejšie, už vieme zohnať aj na Slovensku. Postup je podľa mňa jednoduchý,
akurát je zdĺhavý. Veľa jedál, aspoň, čo som čítala, vyžaduje pomalé a dlhé
varenie. Výsledok však ozaj stojí za to. Táto tradičná kuchyňa mi veľmi veľmi
chutila!
Na druhú stranu, treba tiež uznať, že nie je veľmi
fotogenická a na prvý pohľad nesľubuje extra zážitok. Častokrát mi
to prišlo ako keby mi naservírovali na tanier UHO (univerzálna hnedá omáčka), ktorú si
môžete pamätať zo školských jedální. Ale
keď to ochutnáte... zalizujete sa až za ušami!=D
Perzské (ne)všedné chute
Perzská kuchyňa, aj keď pozostáva z chuťovo známych surovín, je samozrejme iná ako tá naša. Tých
spoločných vecí by sme našli ozaj veľa – ryža, kuracie mäso, fast food,
coca-cola, baklažán, zemiaky, párky, vajíčka, nájsť sa tu dajú aj majonézové
šaláty – cestovinový, zemiakový, so zeleninou... ale všetko tu chutí akosi
inak. Kuracie je zvláštne, akoby sa vám v ústach menilo na prach (že vraj
je to tým, že mäso je varené) a ryža má zvláštny, neidentifikovateľný
podtón. No a potom sú tu tie
špecifiká: šafran, granátové jablko, ázijská bazalka, sušená mäta, baranina,
ružová voda, limetka a množstvo ďalších vecí, ktoré ani neviem pomenovať.
Posledné dve menované sú ozaj neoddeliteľnou súčasťou
každého dňa – nájdete ich totižto (takmer) vo všetkom.
Ružovú vodu nájdete v čaji, v limonáde, v sladkostiach,
v pečive... Okrem vody sa využívajú
aj sušené ružové lupienky alebo púčiky – ako jedlá dekorácia.
Podobne je na tom limetka. Limetkovou šťavou si
pokvapkáte perzskú praženicu, kebab aj sladké zemiaky. Raz sa nám stalo, že sme
si objednali perzskú praženicu, ku ktorej nám ale nepriniesli limetku. Pre nás
to samozrejme nebol prehrešok, a tak sme sa s chuťou pustili do
jedla. Za pár minút k nám však dobehla jedna domáca, tiež hosť. Všimla si
totižto, že sme nedostali k jedlu limetku. Tak nám dala tú svoju a pohybom
naznačila, že si ňou máme pokvapkať praženicu.=D Zároveň je to krásny príklad iránskej
starostlivosti a pohostinnosti. Pre turistu len to najlepšie ... častokrát
síce za drahšie, ale to je už iná kapitola.=D
Čo sa ešte týka nejakých špecialít, veľmi ma prekvapili
ich džemy. Višňový, marhuľový či nebodaj jahodový nehľadajte. Tu sa je mrkvový
či jablkový. A ako taký mrkvový džem chutí? Ako zavarená ocukrovaná
mrkva.=D
Veľké očakávanie, veľké sklamanie
Predtým, než sme došli do Iránu, strávili sme nejaký čas
v Turecku. Turecko je známe svojim čajom z čiernomorskej oblasti Rize. Tento
čaj s priateľom milujeme, a keďže Turecko je celé posiate čajovničkami (cháp
malé stolčeky a stoličky rozťahané na ulici), zvykli sme si v priebehu dňa
robiť prestávky a oddychovať pri niekoľkých šáločkách rize.
Od Iránu sme mali veľmi podobné očakávania, pretože všade
píšu, že Irán je čajová krajina a káva tu vôbec nie je udomácnená. Čaj sa tu však
z 90 percent nedal vôbec piť. Možno to bolo samotnou vodou, možno čajom, ale
častokrát sa mi stalo, že z objednaného čaju som len usrkla a tým to
skončilo.
Najväčšie sklamanie však bolo, keď sme zistili, že čaje
pripravujú z čajových vreciek. Aj na raňajky sme dostali zvyčajne len konvičku,
v ktorej sa lúhovali dva sáčky čaju.
Takže ako tento jav vysvetliť? Hádam len tak, že Irán je
veľmi suchá krajina a dlhodobo bojuje s nedostatkom vody. Podľa mňa v Iráne
skrátka nie sú podmienky na dopestovanie si vlastného čaju. A teda ten, kto
písal, že Irán je čajová krajina, mal asi na mysli skôr preferencie Iráncov.
Uprednostňujú čaj pred kávou... hoci... podľa toho, čo som videla to už tiež
nie je pravda. Mladá generácia otvára kaviarne jedna radosť.
Ďalším sklamaním boli sladkosti. Ak ste boli niekedy v
Turecku, tak si určite spomeniete na výklady plné krásnych, načančaných a
extrémne sladkých dezertov a koláčikov. V Iráne som nič také nevidela.
Pekárničky a cukrárničky boli plné čajového pečiva, sušienok, muffinov (!),
oblátok a dokonca sme našli aj skvelé karamelky a mrkvový koláč s vlašskými
orechmi a korením... ale nenašli sme vrámci tejto kategórie nič špeciálne či
špecifické.
A čo
tie kaviarne?
Mojou
najväčšou starosťou v Iráne, čo sa jedla týka, bol koriander... používajú
v Iráne koriander? Našťastie nie, nepoužívajú. A druhá starosť –
budem odkázaná len na tureckú kávu či instantnú? Našťastie ani jedno. Vo
väčších mestách naozaj nebol problém nájsť kaviareň s „klasickým“ pressom.
Ako áno – jeho kvalita niekedy naozaj pokuľhávala, príprava nebola podla
pravidiel, ale na zahnanie migrény z nedostatku kofeínu to stačilo.=)
Veľmi
príjemné boli potom samotné priestory kaviarní. Boli sme napr. v jazykovej
kaviarni. Ideou tejto kaviarne je, že mladí ľudia (alebo ktokoľvek, kto má
chuť) si sem prídu na kávičku a zároveň precvičiť angličtinu. Milá obsluha
vás totižto víta a komunikuje s vami v angličtine. Pre turistov
výhoda, lebo sa bez problémov dohodnete na objednávke a pre domácich je to
tiež fajn.
Tiež
sa mi páčila jedna externá kaviareň – teda akýsi príves stojaci v areáli
knižnice, ku ktorému patrili stoly, stoličky a erárne mačky. Káva bola
v tomto prípade naozaj fenomenálna a areál bola vlastne záhrada resp
park, ktorý obkolesoval knižnicu.
Kaviareň v areáli knižnice |
Inak
ak chcete spoznať naozaj zaujímavé kaviarničky, najlepšie je skamarátiť
sa s domácimi. Veľmi radi vám nejakú ukážu a verím tomu, že to bude zrovna
ich „obľúbené miesto“... vôbec nie turistické, tak trošku undergroundové, kde
si ženy dávajú dole šatku a chodia na rande.
Kaviareň v Teheráne |
No
a hádam známou samozrejmosťou je, že
nejedia prasa/bravčové mäso a je zakázané voziť ho do krajiny v akejkoľvek podobe. Prasa je
skrátka špinavé zviera... A čo som sa pýtala, tak nejedia napr. ani
králika... ale to zas vo veľa krajinách na svete.
No
a takmer by som zabudla dodať, že obsluha v Iráne je veľmi... pomalá.
Jedlo vám donesú najskôr za 20 minút, ale úplne normálna „čakačka“ je 40 minút.
Raz sme takto hladní čakali na waffle a kávu v kaviarni. Kaviareň bola až na jeden
stôl s 3 ľuďmi, úplne prázdna. Keď sme sa wafflí ani kávy
nedočkali ani po 40tich minútach, tak sme skrátka odišli.... Na jedlo si teda
vyhraďte dostatok času.=D
Toľko
teda k Iránu a perzskej kuchyni. Ak by vás niečo zaujímalo, čo som tu
nespomenula, tak sa ozvite v komentároch. Informácií a zážitkov je
veľa, nedá sa to, žiaľ, spísať všetko.=)
Ak
vás téma Irán zaujíma podrobnejšie, tak ďalšie články o Iráne nájdete na
nasledujúcich odkazoch:
Prvý
diel o perzskej kuchyni si môžete prečítať TU; o bezpečnostnej
situácii v Iráne si môže prečítať TU; o tom, ako sme riešili
ubytovanie nielen v Iráne zasa TU, ako som takmer nedostala víza, tak to
nájdete TU.
BB
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára